História
železiarstva na Horehroní
História
železiarstva na Horehroní
Otto Tomeček, *Mária Lichvárová, *Vladimír Šmahaj,
*Martina Ďuriančíková
Ústav teórie a dejín vied UMB Banská Bystrica
*Katedra chémie FPV UMB Banská Bystrica
Železiarstvo na Horehroní má veľmi dlhú tradíciu. Jeho počiatky sa s istotou nedajú presne zistiť. Súviseli s banským podnikaním na okolí Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice a Kremnice. Podľa historických dokumentov sa železná ruda tavila v Hronci už v 16. storočí . V roku 1580 hutu prevzal erár (štát). V polovici 16. storočia sa totiž erár zmocnil banského podnikania (ťažby medi) na okolí Banskej Bystrice a hrončiansku hutu potreboval na saturovanie vlastných potrieb železa.
Huta v Hronci pozostávala z dvoch nízkošachtových nadzemných pecí, ktorým sa hovorilo „dúchačky“ alebo aj „slovenské pece“. Vsádzka sa spolu s dreveným uhlím vsypala do pece a aby proces tavby prebiehal rýchlejšie, vháňal sa do pece vzduch dreveným dúchadlom. Tavba trvala 4 – 8 hodín. Z rudy dokázali vytaviť iba 20 – 25% z celkového obsahu železa. Aby sa vytavená hruda železa mohla vybrať, stred pece sa vylomil. Súčasťou huty bola spravidla železodielňa na spracovanie vytavenej hrudy, zvaná hámor. Hámor pozostával z vyhne na ohrievanie kusov železa a kladív poháňaných vodným kolesom. Vytavenú rudu rozsekali, kovaním ju zbavovali trosky a vykúvali na potrebný tvar a veľkosť. V Hronci sa vyrábali pre bane a huty v Starých horách, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici, tzv. „papuče“ na drvenie rúd, ďalej tyčové železo a rôzne nástroje a zariadenia pre banskú a hutnú výrobu. 1
Obr. 1 Pohľad na železný hámor v Hronci z roku 1765
Koncom 17. storočia a v 18. storočí vznikla vysokopecná prevádzka a zakladali sa ťažiarstva. Prvá vysoká pec vznikla roku 1692 v Ľubietovej podľa sliezskeho vzoru. Je to najstaršia doložená vysoká pec v Uhorsku. Roku 1723 vzniklo ťažiarstvo, zložené z ľubietovských a banskobystrických mešťanov, ktoré postavilo v roku 1723 vysokú pec podľa saského vzoru. Podobne vznikali ťažiarstva aj v Tisovci, na Jarabej a na Ponikách.
Ponické a ľubietovské ťažiarstvo dodávalo surové železo pre erárne účely na strednom Slovensku, za čo im erár ako protislužbu dodával drevo. Výroba železa vo vysokopecných prevádzkach bola rozložená na dve na seba nadväzujúce no časovo a miestne od seba nezávislé operácie.
Jednou operáciou bola výroba surového železa vo vysokej peci, druhou operáciou bola rafinácia skujňovaním v skujňovacích hámroch. Skujňovací hámor pozostával zo skujňovacích vyhní a z kladív. Surové železo sa vo vyhni roztápalo uhlím – skujňovalo sa. Kujné železo alebo oceľ sa získavali zváraním pod bodom topenia, čím vznikalo zvárkové železo alebo oceľ. Kladivom na vodný pohon sa vykúvala troska a po opätovnom nahrievaní sa železo vykúvalo na tyče potrebnej hrúbky.
V miestach, kde bol nedostatok vody vznikali skujňovacie hámre ďalej od vysokých pecí. Ľubietovské ťažiarstvo preto malo skujňovací hámor založený v Kostiviarskej a ponické v Banskej Bystrici. 1
V roku 1739 bola schválená výstavba pece v Hronci a 21. júla 1740 bola pec zapálená. 12. júna 1743 bola spustená v Hronci ďalšia vysoká pec s príslušenstvom, čím vznikol v Hronci najväčší železiarsky podnik v celom Uhorsku. Ročne sa v Hronci vyrábalo 6000 – 7000 viedenských centov kujného železa a liatiny (viedenský cent = 52 kg). Liali sa tu delové gule, bomby či granáty. Až do 30. rokov 18. storočia sa neudiali žiadne významnejšie výrobné zmeny ani v Hronci, ani v Tisovci.
Napoleonské vojny podmienili prudký vzostup výroby, zároveň sa erár usiloval o upevnenie svojich pozícií v ľubietovskom a ponickom ťažiarstve. Erár totiž využíval ťažké položenie členov ťažiarstva a skupúval ich súčasti. V oboch ťažiarstvach tak získal erár vedenie. Výroba erárneho železa sa zvýšila až na 10 500 vied. centov.
Roku 1781 bola prebudovaná dúchačka v Hronci na menšie pece a došlo k vybudovaniu tzv. „cánového hámoru“, na výrobu jemnejších druhov tyčového železa pre potreby trhu a klinčiarne. Roku 1782 bola schválená stavba novej huty v Tisovci, ktorá začala prevádzku už v roku 1783. 1
Obr. 2 Pôdorys vysokej pece v Tisovci z roku 1782
A – vysoká pec, B – mechové dúchadlo, C – vodný náhon
s kolesami, D – stupy na drvenie rudy
Roku 1784 bol postavený hámor na Chvatimechu, v roku 1787 hámor v Bystrej. Neskôr pribudol aj hámor v Bystrianskej doline na Štiavničke (hámor na Piesku), ale i nový hámor na kujninu v Jasení.
Koncom 18. storočia tak vznikol na Horehroní veľký erárny železiarsky závod – Hronecký kompex. Mal manufaktúrny charakter výroby a zamestnával 430 robotníkov.
Obr. 3 Mapa rozmiestnenia erárnych železiarských závodov na Pohroní vrátane Tisovca v polovici 19. storočia
Základným článkom Hroneckého komplexu boli vysoké pece, ktoré v priebehu 18. storočia vyradili dúchačky – slovenské pece. Vysoké pece priniesli celý rad výhod. Neboli totiž odkázané iba na ľahkotaviteľné limonity, dokázali spracovať aj iné, dokonca menej kvalitné siderity. Vysoká pec neustále zvyšovala výťažok železa z rudy i jeho dennú produkciu. Najväčšia pec v Pohronskej Polhore produkovala až 62 vied. centov denne. Slovenské pece boli veľmi náročné na palivo. Na vytavenie vied. centa železa spotrebovali až 50 – 60 stôp dreveného uhlia, zatiaľ čo vysoká pec iba 14 – 33 stôp dreveného uhlia (1 štvorcová stopa = 0,099 m2). Vysoká pec tiež postupne umožnila nepretržitú tavbu. Vysoké pece zasiahli výrazne do technológie spracúvania vytaveného surového železa, a tým aj do celkovej organizácie železiarskej výroby na Horehroní.3
Väčšinu vytaveného železa spracúvali skujňovacie hámre. Tisovské železo sa spracúvalo v Tisovci, Rimavskej Píle, Hronci, Jasení a v Bystrej. Železo z Ponickej pece v Banskej Bystrici, Kostiviarskej a vo Vajskovej. Ľubietovské železo vo Vajskovej, Moštenici a v Banskej Bystrici, železo z Pohronskej Polhory v Hronci. Železo vytavené v Hronci sa okrem Hronca spracúvalo na Chvatimechu, Piesku, na Osrblí, Bystrej a v Jasení.
Skujňovanie podobne ako vysoké pece podliehalo zdokonaľovacími procesmi. Napr. v Hronci sa pôvodne používalo „vylamovacie skujňovanie“, ktoré postupne nahradilo „napúšťacie“ skujňovanie a koncom 18. storočia nachádzame v Hronci tzv. „nútené napúšťanie“.
Modernizáciám podliehali aj skujňovacie hámre. Vznikali tzv. vykúvacie hámre (vyhňa a dve kladivá na vodný pohon a dúchadlo) na vykúvanie tyčového železa a „cánové hámre“ (menšie kladivo, vyhňa a dúchadlo uvádzané do činnosti pracovnou silou) na vykúvanie tenkých prútov. 1, 2
Obr. 4 Hrončianská skujňovacia vyhňa s dvoma formami (70. roky 19. stor.)
Hronecký komplex vyrábal okrem kujného železa aj liatinu (12 – 20% výroby vysokých pecí), ktorej výrobou v Hrončianskom komplexe sa mal nahradiť dovoz ocele zo Štajerska. Výroba liatiny bola sústredená do Hronca, kde sa vyrábali liatinové pece pre kasárne. Lejárska technológia v Hronci vyvrcholila roku 1810 a 1813 zhotovením liatinových mostov, prvých v monarchii, ktorými bol preklenutý Hron.
Na začiatku 19. storočia sa výroba ocele viac ako zdvojnásobila . V medenom hámri v Banskej Bystrici sa od roku 1790 vyrábali železné nádoby pre poľné kuchyne. Neustále však narastal dopyt po plechu. 1, 2
Výroba plechu však bola zdĺhavá a neproduktívna, preto sa pomýšľalo nad výrobou plechu nie kovaním, ale valcovaním. Špeciálne zariadenie na valcovanie bolo postavené v roku 1814 v Hronci., čo bola zároveň prvá valcovňa plechu v Uhorsku. Časť produkcie kujného železa sa spracúvala na klince a kramle v Hronci v klincovni. V kováčskej dielni v Hronci sa zhotovovali sekery, kliny, kladivá a kliešte. Lejárske výrobky sa opracúvali v hrončianskej mechanickej dielni.. Z nej vznikla neskôr menšia strojáreň kde sa vyrábali mechanické zariadenia pre erárne železiarne.
Koniec napoleonských vojen priniesol Hroneckému komplexu vážnu krízu. Oživenie výroby v roku 1821 prinieslo zo sebou ďalší rozvoj železiarskej výroby.
Špicaté drevené dúchadlá, ktoré poháňali vysoké pece boli nahradené „skriňovými“ drevenými dúchadlami, čím sa mohol zvýšiť objem pece. Neustále sa však robili pokusy so zavedením nových výkonnejších dúchadiel, ktoré by umožňovali plynulejší a rýchlejší chod pece. Najvýraznejší vplyv na zlepšenie prevádzky vysokých pecí malo zavedenie dúchania horúceho vzduchu, najprv jeho predhrievaním špeciálnym predhrievacím zariadením, neskôr využitím kychtových plameňov a plynov na predhrievanie.
Keď sa v decembri 1836 vrátil zo študijnej cesty po západe profesor Jozef Bachmann (1806-1868), profesor hutníctva a chémie na akadémií v Banskej Štiavnici, navrhol zostrojiť „calderský“ ohrievač (podľa huty Calder v Škótsku), s využitím kychtových plynov a plameňov.7 „Calderský“ ohrievač vyrobili v Hronci a začal pracovať roku 1837 pri prvej peci v Hronci. Spotreba paliva klesla o 1/3, týždenná produkcia pece sa zvýšila o 44%, zvýšil sa i výťažok z rudy.
Zvyšovanie kapacity vysokých pecí si však vyžadovalo aj urýchľovanie skujňovania alebo vynájdenie nového spôsobu spracovania surového železa. Pokusy s urýchľovaním skujňovania robil aj Michal Jaczkovský. Výsledky boli uspokojivé v prepale a spotrebe dreva, menej uspokojivá bola kapacita výroby. Dňa 15. decembra 1827 bolo nariadené zavedenie tohto skujňovania v celom Hroneckom komplexe. Nová konštrukcia skujňovacích vyhní umožnila zvýšenie produkcie až o 62%.
Tento spôsob skujňovania sa dostal do súdobej technickej literatúry ako hrončianska špecialita, ako hrončiansky vynález. Väčšie uplatnenie v Hroneckom komplexe dosiahli pri skujňovaní, tzv. „comté vyhne“ (boli to preklenuté vyhne, čím sa zabraňovalo unikaniu žiaru a dosahovala sa ďalšia úspora paliva). Táto technická novinka za súčasného využitia hrončianskej metódy skujňovania sa zaviedla roku 1849 v Tisovci, Vajskovej a Bystrej a tento spôsob sa zachoval až do likvidovania skujňovania vôbec.
Súbežne so zdokonaľovaním skujňovania sa rozvíjala aj iná technika spracúvania surového železa – pudlovanie. Pudlovanie sa stalo aktuálnym s veľkými potrebami pri výrobe železa, na výstavbu železníc. Práve pokusy s touto novou technológiou súviseli s plánmi výstavby veľkej pudlovne a valcovne – výstavby železiarní pod Brezovou (horou).
Výstavba prvej pudlovacej pece bola realizovaná vo Chvatimechu Antonom Glancerom. K pudlovacej peci patrila zváracia vyhňa, dúchadlo, kladivo na vytĺkanie trosky a kladivo na vykúvanie železa na „cágle“. Proces spracúvania surového železa bol rozdelený do dvoch etáp: do pudlovania (roztavenie surového železa, miešanie taviacej sa masy, delenie masy na „klbky“ a vykúvanie „klbkov“ na „hrudky“) a zvárania (hrudky vo zváracej vyhni sa za dúchania horúceho vzduchu previedli do stavu zrelosti, navarovali sa na napúšťaciu tyč a zváraná hrudka sa vykovala na „cágle“. Pudlovacia pec sa vykurovala drevom, vysušeným na vzduchu a zváracia pec dreveným uhlím. 1, 2
Vykúvanie a „ťahanie“ železa sa v Hroneckom komplexe nahrádzalo valcovaním. Prvú valcovňu tyčového železa postavili na Osrblí v rokoch 1840 – 1842. Druhú valcovňu postavili na Piesku.
Obr. 5 Pôvodný železiarský hámor, valcovňa a klinčiareň v Piesku
V roku 1836 sa rakúsko-uhorský parlament rozhodol postaviť 12
nových železničných tratí. Následne komorský gróf v Banskej
Štiavnici v roku 1838 navrhol postaviť valcovňu koľajníc, tyčového
železa a plechu, v ktorej by sa požadované koľajnice vyrábali.
Roku 1844 schválil Hlavnokomornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici definitívny plán výstavby a rozpočet na výstavbu nových pudlovní a valcovní v Podbrezovej, kde boli výborné energetické vodné zdroje, veľké erárne lesné komplexy a možnosti splavovať drevo. Dňa 15. novembra 1853 pokusne spustili v Podbrezovej dúchadlo, valcovňu hrúd a čelné kladivo, 27. novembra 1853 v noci sa začala tavba v pudlovacích peciach. Koncom roku 1853 a začiatkom roku 1854 postavili druhú valcovaciu trať, zváracie pece. Začiatkom júla 1854 spustili výrobu koľajníc. Spustením prevádzky v Podbrezovej vznikol prvý závod tohto druhu v Uhorsku. 1, 2
Výroba koľajníc v Podbrezovej prebiehala takto: hrudy pudlovaného železa sa zbavili trosky, vyvalcovali sa na ploché železné tyče, tzv. „surové prúty“, rozrezali sa na kratšie kusy, z ktorých sa urobil „paket“. Paket sa po zvarení vo zváracích peciach vyvalcoval na ploché tyče, tzv. „krycie prúty“. Surové prúty zložené do paketu a zvarené sa vyvalcovali na koľajnice, na obidvoch koncoch sa odrezali a odstránili sa švy. Po vychladnutí sa upravovali v adjustačnej dielni. Výroba koľajníc a tyčového železa v Podbrezovej bola pôvodne drahšia ako výroba v hámroch. Postupne sa však získavali skúsenosti a výroba koľajníc sa zdokonaľovala.1
Obr. 6 Pudlovňa v 70. rokoch 19. storočia
Železiarsky priemysel zaznamenával aj naďalej veľký pokrok. Ide o definitívne víťazstvo parnej energie, prechod na minerálne palivá, začala sa využívať aj elektrická energia (elektromotory). Namiesto pilierových pecí sa stavali výkonnejšie „stĺpové“. Zdokonaľovala sa výroba ocele v Siemensových-Martinových peciach (prvá Siemens-Martinová päťtonová pec s kyslou výmurovkou bola postavená v roku 1879, nakoľko však nedosahovala dobré výsledky bola prestavaná na zásaditú). Víťazila výroba plávkovej ocele v Siemens-Martinovej peci a to aj preto, že závod disponoval veľkým množstvom železného odpadu výbornej akosti, ale aj preto, že surovina okrem vyhovujúcej čistoty obsahovala len menšie množstvo fosforu a menšie množstvo kremíka. Pece boli vykurované generátorovým plynom, ktorý vyrábali z lacnejšieho druhu karvinského a šalgótarjánskeho kamenného uhlia. Pre jednu Siemens-Martinovú pec dodávali plyn štyri generátory, pričom každý z nich spotreboval 1,87 ton kamenného uhlia za 24 hodín. Siemens-Martinová pec bola celá z anglických dinasových tehál. 1, 2
Popri Hroneckom komplexe došlo v roku 1852 k založeniu Podbrezovských železiarní a navyše v rokoch 1845 – 1852 vyrástlo nové moderné stredisko železiarskej výroby v Rešici. Pre potreby Podbrezovských železiarní a ostatných železiarní Hroneckého komplexu bolo potrebné neustále zvyšovanie kapacity výroby surového železa vo vlastných miestnych peciach v Tisovci, Hronci, Pohronskej Polhore, Ľubietovej a na Ponikách. Hoci sa pri vysokopecnej prevádzke zotrvávalo na drevenom uhlí a vode ako zdroji pohybovej energie, do hospodárskej krízy v roku 1857 sa naozaj podarilo zvýšiť produkciu surového železa dva a polkrát, a to rekonštrukciou vysokých pecí v Tisovci a Pohronskej Polhore. Tisovec tak dostal „pilierovú pec“ so silným valcovým dúchadlom poháňaným vodným kolesom a pražiarne rudy. Bola to jedna z najväčších pecí na Slovensku. 1
Obr. 8 Vysoká pec v Tisovci v roku 1890
Do nevýhody sa však dostali vysoké pece v Ľubietovej a v Ponikách, ktoré spracúvali málo kvalitnú rudu (výťažok činil 21,25% z rudy v ponickej peci a 20,6% v ľubietovskej peci).
Hospodárska kríza (1858 – 1861) a zlé vyhliadky na zväčšenie železorudnej základne a dopravu kvalitnej rudy až k peciam, podkopali vysokú pec v Ponikách. Malá už primitívna pec začala byť veľmi stratovou.
Erár v období krízy vsadil na vysoké pece v Hronci, ktoré boli v rokoch 1858 – 1862 zrekonštruované na tzv. „škótsky spôsob“. Zvýšili sa z pôvodných 9 m na 12,5 m, mali dúchadlá na parný pohon (tri parné stroje a ich kotly sa vykurovali kychtovými plynmi). Pece mali k dispozícií šesť pražiarní. Výrazne sa tak umožnilo šetrenie uhlím, od roku 1862 sa pri obidvoch zmodernizovaných peciach v Hronci miešalo drevené uhlie s drevom, čím klesali výrobné náklady.
Počas ďalšej hospodárskej krízy, ktorá sa začala v roku 1873 vyhasla vysoká pec v Pohronskej Polhore, ktorej prevádzka sa pre vysoké náklady na dopravu železnej rudy z Gemera ukázala nerentabilnou. V roku 1874 prestala pec pracovať. V tom istom roku definitívne dožila vysoká pec v Ponikách.
V tom istom období spustili prevádzku novej, tzv. „stĺpkovej“ vysokej pece v Tisovci, ktorej zariadenie zostrojili čiastočne v Hronci a v Jakube. Doplňovali ho zariadením aj z iných železiarní, napr. z Podbrezovej. V Tisovci sa zveľadil parný a vodný (turbína) pohon, zdokonaľovalo sa ohrievanie vzduchu, od roku 1900 sa začal používať koks (miešali ho s dreveným uhlím) a na svietenie používali elektrinu.
Keďže sa však nevyriešila doprava rúd do vysokých pecí v Hronci a výrobné náklady aj tam sústavne stúpali, v roku 1882 ich prevádzku zastavili. Z bývalého Hroneckého komplexu zostali teda v prevádzke iba pece v Tisovci. Erár tam zabezpečil dopravu kvalitnej rudy z Gemera výstavbou lanoviek a železnice.
V rozmedzí rokov 1881 – 1885 správa štátnych železiarní v Budapešti navrhla definitívne zlikvidovať malé zastaralé prevádzky a sústrediť sa na všetku výrobu do Podbrezovej, Hronca, na Piesok a Chvatimech. Dominantnou mala byť modernizácia Podbrezovskej železiarne na úroveň vtedajšej svetovej techniky. 1, 6
Obr. 9 Celkový pohľad na železiarne v Podbrezovej z roku 1890
V rámci
prestavby získala Podbrezová rúrovňu, nové výkonné valcovacie trate vo
valcovni a v oceliarni sa vybudovali prvé Martinové
pece na výrobu plávkovej ocele. Široké uplatnenie sa dostalo parným
strojom (para poháňala už valcovacie trate), modernejšie sa využila
vodná energia (vodné turbíny). Začali sa využívať dovezené minerálne
palivá, vybudovali sa generátory. Súčasne sa zdokonaľovalo staré
využiteľné technické zariadenie (štvordverové pudlovacie pece, tzv.
„dvojčatá“). Pudlovanie bolo nahradené Siemens-Martinovým procesom
výroby ocele (koncom 19. storočia mala Podbrezová tri bázické
Siemens-Martinové pece s obsahom osem ton). Ďalej dostala
pudlovňa fitinkáreň a galvanickú zinkovňu rúr. 1, 6
Obr. 10 Pohľad do valcovne v Podbrezovej z roku 1890
Pridružené závody v Piesku a Chvatimechu, ktoré dostávali materiál z hrubej valcovacej stolice v Podbrezovej, sa v tomto období technicky nezdokonaľovali a kapacita ich výroby nerástla. Univerzálna valcovňa v Piesku vyrábala ploché profily, perovú oceľ a tzv. „brúsky“ (štripsy) na výrobu zvarovaných rúr. V Chvatimechu pri jemnej valcovacej trati pripravovali materiál na výrobu lisovaných nádob. K veľkým zmenám však došlo v Hronci. Zaviedla sa výroba liatych a z plechu lisovaných nádob, smaltovanie liatych a lisovaných nádob. Po prestavbe stratil Hronec už načisto svoju bývalú kľúčovú pozíciu v rámci erárneho železiarskeho komplexu a prestal byť aj jeho administratívnym centrom.
Na prelome storočí sa opäť ohlásila hospodárska kríza, ktorá si v Podbrezovej vynútila ďalšie technické zlepšenia – začala sa uplatňovať elektrická energia (výstavba hydroelektrárne), prechod na minerálne palivá, výstavba novej haly oceliarne so štyrmi novými Siemens-Martinovými pecami, rekonštrukcia starej Martinovej oceliarne, rozšírenie rúrovne o dve valcovacie stolice typu „Briede“ na „Mannesmannove“ rúry, zvýšenie výkonnosti tratí vo valcovni. V roku 1908 došlo k vybudovaniu novej valcovacej trate „Lauttrio“ na hrubé plechy. 1, 6
Obr. 11 Železiareň v Podbrezovej z roku 1914
V roku 1901 bola zlieváreň v Hronci odpredaná plzeňskej firme Bartelmus, ktorá výrobu v Hronci prudko obmedzovala. 1
V prvom desaťročí 20. storočia zaviedli v podbrezovskom komplexe nové postupy na výrobu bezšvíkových rúr systémom Ota Briedeho. Tento systém predstavoval kombinované tvarovanie lisovaním, valcovaním, resp. kovaním.
Z roku 1915 pochádzajú prvé spomienky o ukladaní odpadov oceliarskej trosky, na skládke Šiklov.
Počas prvej svetovej vojny sa výrobný program železiarní prispôsobil potrebám vojny. V roku 1918 prevzal železiarne spolu so závodmi v Tisovci a Hronci do správy štát. Roky 1919 – 1920 priniesli v slovenskom železiarstve čiastočné prekonanie výrobných a ekonomických ťažkostí. V septembri 1919 začína byť opäť dopyt po valcovanom plechu. Dochádza aj k modernizáciám. V Podbrezovej pribúda jedna Siemens-Martinová pec na obsah 35 ton. Kapacita valcovní však s postupom času ostávala nevyužitá, zisková bola iba výroba rúr. Preto v roku 1930 bola postavená Mannesmannova valcovňa bezšvíkových rúr. 1, 2, 6
V 30. rokoch 20. storočia bol v Podbrezovej založený Výskumný a skúšobný ústav československých štátnych železiarní a oceliarní. 3
S platnosťou od 1.januára 1941 boli Podbrezovské železiarne v dôsledku stratovosti predané firme Reichswerke Aktiengeselschaft fűr Maschinenbau Hermann Gőring so sídlom v Berlíne. V Hronci sa od roku 1942 úplne zrušila výroba smaltovaného riadu a sporákov a zaviedla sa výroba liatych súčiastok pre tanky a delá. Závod v Tisovci zostal vysokopecným závodom s jednou koksovou vysokou pecou, ktorá bola roku 1942 prestavaná na väčší obsah.
V roku 1943 bola v Podbrezovej postavená elektrická oblúková pec s obsahom 3 tony na zlievárenské účely. Vo valcovniach pracovali trate hrubé, stredné, jemné a Lauthovo trio. Valcovali sa hrubé plechy, široké železo, profilová oceľ, betonárska oceľ – Roxor a bešvíkové rúry.
Počas Slovenského národného povstania železiarne v Podbrezovej vyrábali nevyhnutné potreby pre povstalecký front – plechy pre pancierové vlaky, míny, zapaľovače, podstavce pre guľomety atď. Prevádzkové budovy železiarní boli vojnou značne deštruované, niektoré úplne zničené. Výrobné zariadenia, pracovné nástroje a potrebné suroviny boli odvezené. Zničené však boli aj ostatné závody. Explóziou počas vojny bola vyradená vysoká pec v Tisovci, ktorá bola po rekonštrukcii znovu zapálená 19. mája 1947. 1,2, 4, 6
Po oslobodení Horehronia koncom marca 1945 začali práce na obnove závodu Železiarni Podbrezová. Hospodárske výsledky však vykazovali stratu. Výroba podniku sa rozšírila na obrábacie a hospodárske stroje, nitované a zvárané konštrukcie.
27. decembra 1945 boli znárodnené všetky hutnícke podniky. Vznikli Stredoslovenské železiarne, národný podnik, Podbrezová (1945 – 1949). Za riaditeľa bol menovaný Dr. Ing. V. Langer. Hutnícke prevádzky sa nerekonštruovali ani nemodernizovali, v dôsledku čoho nemohli konkurovať vyspelejším podnikom v Čechách a na Morave. Dokonca sa objavili tendencie zrušiť tradičnú hutnícku výrobu v Podbrezovej. 4, 6
Do prevádzok na Piesku bola sústredená strojárska výroba, ale aj výroba drevoobrábacích a kovoobrábacích strojov. Výroba sa rýchlo a úspešne zabehla. Výrobky mali odbyt na tuzemskom trhu i v zahraničí.
24. mája 1949 bola v Brezne uvedená do prevádzky mostáreň a kvôli veľkým nárokom na dodávky oceľových konštrukcií sa začala výstavba nových hál v Závadke nad Hronom a aj novej odlievárne oceľozliatiny v Hronci. Odberateľmi drevoobrábacích strojov sa stali Holansko, Francúzsko, Palestína a Juhoslávia. Stroje sa vyvážali aj do Turecka, Egypta, Iraku a Indočíny. 4
27. augusta 1949, pri príležitosti 5. výročia osláv SNP boli Stredoslovenské železiarne premenované na Švermove železiarne, n.p. Strojárska výroba sa naďalej rozširovala.
V novembri 1950 bol na Ľubčianskom zámku otvorený učňovský dom. Kvalifikovaný pracovníci sa však pripravovali aj na učňovskej škole v Piesku a na hutníckej priemyslovke v Tisovci.
V roku 1950 vznikol samostatný podnik Strojárne Piesok a v Závadke pobočný podnik Sigma, n.p.. Z mostárenskej výroby v Brezne vznikol národný podnik Mostáreň Brezno. 1, 2, 4, 6
V roku 1951 začala v Podbrezovej prestavba a modernizácia Martinovej oceliarne. Dve Siemens-Martinove pece boli zrušené. Postavili sa však tri nové s obsahom 40 ton a ďalšia bola prestavaná na väčší obsah. Ďalej došlo k výstavbe zariadenia pre plynulé odlievanie ocele, ktoré začalo pracovať od roku 1961. Bolo to prvé zariadenie svojho typu v ČSSR. Zrušená bola aj jedna zo starých Siemens-Martinových pecí, ktorá bola nahradená novou elektrooceliarňou s dvoma elektrickými pecami s obsahom 30 ton. Do prevádzky boli spustené v rokoch 1960 – 1961. Celkovo došlo ku zlepšeniu pracovného prostredia a samozrejme aj kvality výrobkov. Ďalšími novými prevádzkami boli druhá ťaháreň rúr a pretlačovňa rúr.
V roku 1982 sa začalo odlievanie na novom zariadení pre plynulé odlievanie ocele. Až na niektoré zlepšenia sa používa aj v súčasnosti. V roku 1985 bolo vybudované zariadenie na odprášenie exhalácií od elektrických oblúkových pecí, ktoré znížilo úlet emisií a výrazne zlepšilo pôvodný ekologický stav životného prostredia. V priebehu 80. rokov boli rekonštruované obe elektrické oblúkové pece tak, aby sa znížila ich energetická náročnosť a zvýšila ich produktivita. 2, 5, 6
Rok 1990 znamenal začatie výstavby novej elektrooceliarne s jednou 60 t elektrickou oblúkovou pecou UHP-EBT a zároveň bola zavŕšená výstavba Stredného odborného učilišťa. V roku 1993 bola spustená do prevádzky nová elektrická oblúková pec, ktorá tak nahradila päť zastaralých pecí – dve elektrické oblúkové a tri zostávajúce Siemens-Martinove pece. Došlo tak k vytvoreniu podmienok pre zlepšenie kvality ocele a oceľových rúr. 2, 5, 6
V súčasnosti sú železiarne Podbrezová, a.s. najväčším výrobcom oceľových bezšvíkových za studena ťahaných rúr v celej strednej Európe, s ekologickou výrobou, ktorá vychádza zo spracovania oceľového šrotu. Modernizácia výroby prebieha neustále, aby sa tak aj naďalej mohli na Horehroní rozvíjať železiarske tradície našich predkov.
1. ALBERTY, J.: Oceľový chlieb z Podbrezovej. 1. vyd. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968. 276 s.
2. GRESCHNER, J.: 150 rokov Železiarní v Podbrezovej. 1. vyd. Martin: Osveta, 1990. 210 s. ISBN 80-217-0456-X.
3. PIVOVARČI, M.: Kvalita výrobkov v Podbrezovej v historickom procese. In: Acta Metallurgica Slovaca, roč. 6, 2000, č. 1, s. 42 – 55.
4. LABANIČ, E.: História hutníckej výroby na Horehroní od stredoveku do roku 1950. In: Acta Metallurgica Slovaca, roč. 6, 2000, č. 1, s. 13 – 24.
5. GRESCHNER, J.: Hutnícka výroba v Podbrezovej od roku 1950 do dnes. In: Acta Metallurgica Slovaca, roč. 6, 2000, č. 1, s. 25 – 33.
6. ĎURIANČIKOVÁ, M.: Výroba ocele v učive chémie na základnej a strednej škole. In: Diplomová práca FPV UMB, 2003, s. 28 – 40.
7. TOMEČEK, O., HERČKO, I.: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banská Bystrica : Slovenská chemická spoločnosť, 2001. 128 s. ISBN 80-967846-3-3.
*
História železiarstva na Horehroní
Otto Tomeček, Mária Lichvárová, Vladimír Šmahaj,
Martina Ďuriančíková
Príspevok pojednáva o železiarskych tradíciách na Horehroní, o histórii spracovania železnej rudy a výroby železiarskych výrobkov až po súčasnosť. Je ukážkou zavádzania výsledkov vedecko technického pokroku do oblasti výroby a spracovania železa. Poukazuje na význam tohto odvetvia priemyslu od 16. storočia pre región a celú spoločnosť.
*
The history of metallurgy of iron around
the river Hron
Otto Tomeček, Mária Lichvárová, Vladimír Šmahaj,
Martina Ďuriančíková
The contribution treats of metallurgy of iron tradition around the
river Hron, of history of iron ore working and ironware production
until today. It is a demonstration of entry of scientific and
technological progress results into iron manufacture and iron working.
It mentions the importance of this industry from 16th century for the
whole region and for the community.