Ozbrojené konflikty

 

 

                 Politika je arénou konfliktu záujmov rôznych subjektov, pričom ju môžeme považovať aj za proces riešenia konfliktov. Tak je to aj v medzinárodnej politike, kde môžu vznikať, a aj vznikajú, konflikty medzi štátmi, ich koalíciami a zoskupeniami, ale úlohu v nich môžu hrať aj národy či iné skupiny ľudí.Pod slovom konflikt sa chápe stretnutie opačných názorov a záujmov, ostrý spor. Ide teda o situáciu, keď určitá skupina (napr. národ, konfesionálna skupina, štát) alebo jednotlivec je v cieľavedomom spore s jednou alebo viacerými skupinami či jednotlivcami (Krejčí 2001a).

                 Podľa Heidelberského ústavu pre výskum medzinárodných konfliktov (Heidelberger Institut für Internationale Konfliktforschung, HIIK) je konflikt charakterizovaný ako stret vzájomne krížiacich sa záujmov týkajúcich sa národných hodnôt a východísk (nezávislosť, sebaurčenie, hranice a územie, prístup k moci na národnej i medzinárodnej úrovni a jej rozdelenie), ktorý proti sebe stavia prinajmenšom dve strany (z nich aspoň jedna je štátom) odhodlané presadiť svoje záujmy a ktorý dosahuje istého trvania a rozsahu (Bílková 2001). Nástroje, ktoré sa využívajú v priebehu konfliktu sú: vyjednávanie, autoritatívne rozhodnutie, hrozba, nátlak, pasívne alebo aktívne ukončenie, resp. použitie fyzického násilia a vojny.

                 Konflikty možno klasifikovať podľa rôznych kritérií. Najčastejšie je členenie konfliktov podľa toho, či sa konfliktné strany usilujú o ich riešenie s použitím sily alebo bez neho. Na základe toho rozlišujeme konflikty s použitím násilia a konflikty bez použitia násilia, konflikty ozbrojené a neozbrojené.

                      O. Krejčí (2001a) označuje ozbrojený konflikt ako organizované násilie medzi sociálnymi skupinami smerujúce k tomu, aby bol buď protivník fyzicky zničený, alebo aby bola fyzickým násilím podlomená jeho vôľa obhajovať svoje pôvodné záujmy.

                 Štokholmský medzinárodný ústav pre výskum mieru (Stockholm International Peace Research Institute, SIPRI) považuje ozbrojený konflikt za dlhodobé boje medzi vojenskými silami dvoch alebo viacerých vlád či medzi vládou a aspoň jednou organizovanou skupinou (Bílková 2001).

                 Úvahy o príčinách vzniku ozbrojených konfliktov a vojen vyústili do sformulovania viacerých teórií (pozri Šedivý 2000, resp. Krejčí 2001a). Jednou z nich je aj geopolitická teória, podľa ktorej je konflikt a vojna nevyhnutným dôsledkom nerovnomernej distribúcie zdrojov v priestore, rozdelenom medzi štáty. Rozhodujúcou príčinou ozbrojených konfliktov je preto úsilie o prerozdelenie týchto zdrojov, resp. o prekonanie prekážok, ktoré bránia prístupu k nim (napr. prístup k moru, k úrodnej pôde, k energetickým surovinám a pod.).

                 Vznik ozbrojeného konfliktu môžu zapríčiniť viaceré činitele. J. Prokopczuk (1982) ich zhrnul do troch skupín: ekonomické činitele (vnútorné napätia s ekonomickým charakterom, vonkajšie vplyvy, boj o miesto v deľbe práce), politické činitele (vnútorné spoločensko-politické napätia, etnická štruktúra, teritoriálne nároky, pocit ohrozenia bezpečnosti, činnosť opozície) a ideologické činitele (týkajúce sa zriadenia, konfesionálne, historické motívy, rasové predsudky). K nim sa počas historického vývoja pripájajú nové významné zdroje vojen (napríklad ekologické príčiny).

                 Väčšina ozbrojených konfliktov má viacero príčin. Napríklad zdroje iracko-iránskej vojny v rokoch 1980 - 1988 možno hľadať v histórii, v konfesionálnom spore, v národnostných rozporoch, v teritoriálnych nárokoch, v politickom konflikte, v rivalizácii o dominanciu v regióne, v sporoch o územia s ložiskami ropy a o obchod s ropou.

                 V rámci medzinárodnej politiky sa pojem konflikt väčšinou vzťahuje na ozbrojený konflikt (napr. pohraničný konflikt) alebo na vojnu. Medzi vojnou a konfliktom platí inkluzívny vzťah: každá vojna je konfliktom, ale nie každý konflikt je vojnou. Pramení to z rozdelenia konfliktov HIIK na latentné (nedochádza počas ich priebehu k násiliu), krízy (väčšinou nenásilné), vážne krízy (so sporadickým a nepravidelným nasadením sily) a na vojny (so systematicky použitou silou regulárnej armády). Na rozlíšenie ozbrojeného konfliktu a vojny môže slúžiť napr. rozdelenie ozbrojených konfliktov podľa SIPRI na malé ozbrojené konflikty (menej než 1000 padlých počas celého trvania konfliktu), stredné ozbrojené konflikty (viac ako 1000 padlých za celý čas trvania konfliktu, nie však v danom roku vydania ročenky SIPRI) a vojny (viac ako 1000 padlých za daný rok).

                Aj ozbrojené konflikty možno klasifikovať na základe rôznych hľadísk (pozri Bílková 2001). Dosiaľ sa však nepodarilo nájsť také kritériá, na ktorých by sa odborníci na medzinárodné vzťahy zhodli, hoci dodnes pretrváva úsilie o jasnú a prehľadnú klasifikáciu ozbrojených konfliktov. Ozbrojené konflikty sa členia najčastejšie podľa geografickej oblasti, intenzity, trvania, aktérov, príčin, prostriedkov riešenia a výsledkov atď. Pre politickú geografiu má silné konotácie výskum ozbrojených konfliktov podľa geografickej oblasti, v ktorej prebiehajú. SIPRI ich rozdeľuje na základe príslušnosti k piatim geopolitickým regiónom, HIIK vymedzil vo svete osem oblastí.

J.    Galtung (1987) rozdelil ozbrojené konflikty podľa pozície bojujúcich strán na línii centrum - periféria. Za centrum považoval štáty rozvinutej časti sveta (tzv. Sever), za perifériu rozvojové krajiny (tretí svet, tzv. Juh). Vyčlenil tri typy vojen:

n    Vojny centrum - centrum, t.j. vojny medzi rozvinutými štátmi. Niektorí autori sem zaraďujú studenú vojnu (1948 - 1989), resp. svojou podstatou obe svetové vojny v minulom storočí.

n    Koloniálne a národno-oslobodenecké vojny sú súčasťou vojen centrum - periféria. Patrí sem väčšina ozbrojených konfliktov po roku 1945. Ako príklad možno spomenúť vojnu vo Vietname (1965 - 1973), intervenciu Sovietskeho zväzu v Afganistane (1979 - 1989), ale aj britsko-argentínsky ozbrojený konflikt o Falklandy (1982).

n    Vojny periféria - periféria majú spravidla lokálny charakter. Prebiehajú medzi štátmi rozvojového Juhu. Zo súčasných ozbrojených konfliktov ide napr. o konflikt medzi Indiou a Pakistanom o Kašmír (od roku 1947).

                 Na základe geografického rozsahu samotného konfliktu a jeho následkov v rámci určitého systému alebo regionálneho subsystému medzinárodných vzťahov sú ozbrojené konflikty členené na miestne (lokálne), regionálne a globálne (Šedivý 2000).

                 Miestne (lokálne) ozbrojené konflikty sú priestorovo úzko obmedzené, najčastejšie prebiehajú vo vnútri štátu alebo medzi dvoma štátmi, pričom okolité štáty do nich nie sú priamo zapojené. Pokiaľ dochádza k intervencii zvonku, ide hlavne o snahu konflikt ukončiť a dosiahnuť uzavretie mieru. Lokálny konflikt zostáva izolovaný iba v časti určitého regionálneho subsystému a nešíri sa v jeho rámci. Príkladom je konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom, ktorý prebieha od roku 1988; konflikt v Angole, trvajúci od roku 1975; konflikt v Moldavsku, prebiehajúci od roku 1990.

                 Regionálne ozbrojené konflikty postihujú celý región ako subsystém medzinárodných vzťahov. Zúčastňuje sa ich viacero štátov. Spravidla začínajú vznikom lokálneho konfliktu. Charakter regionálnej vojny mali napr. viaceré arabsko-izraelské vojny (1948 - 1949, 1967, 1973). Do regionálnej vojny hrozil prerásť konflikt v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch minulého storočia.

                 Globálny ozbrojený konflikt (globálna vojna) prebieha za priamej účasti väčšiny štátov sveta. Takými boli obidve svetové vojny v minulom storočí. Na globálnu vojnu by pravdepodobne rýchlo prerástol ozbrojený konflikt medzi USA a Sovietskym zväzom počas studenej vojny.

                 V politickej geografii môžeme využiť aj členenie ozbrojených konfliktov podľa ich aktérov na medzinárodné a vnútroštátne. V medzinárodných ozbrojených konfliktoch ide spravidla o boj dvoch alebo viacerých subjektov medzinárodného práva. Môžeme za ne považovať klasické medzištátne ozbrojené konflikty a tiež boje za národné oslobodenie (proti koloniálnej nadvláde alebo cudzej nadvláde). Vo vnútroštátnych ozbrojených konfliktoch iba jedna zo strán je subjektom medzinárodného práva. Odohrávajú sa na území jedného štátu, spravidla medzi vládou a vzbúrenými ozbrojenými skupinami. Okrem toho v rámci tejto klasifikácie vystupujú tzv. vnútroštátne zmedzinárodnené konflikty, ktoré boli pôvodne vnútroštátne, ale ich povaha sa transformovala po zásahu zo zahraničia (uznanie povstaleckej skupiny za bojujúcu stranu, zahraničná materiálne pomoc vzbúrencom alebo ozbrojená intervencia).

                 Podľa príčin rozdeľuje SIPRI ozbrojené konflikty na:

n    teritoriálne, keď konflikt je vedený so snahou získať mocenskú kontrolu nad určitým územím s cieľom docieliť jeho odtrhnutie (separatizmus), pripojenie k susednej krajine (iredenta) alebo vyhlásenie autonómie, napr. konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom o Náhorný Karabach, konflikt v Čečensku, konflikt medzi Etiópiou a Eritreou,

n    vládne, keď sa jedna zo strán konfliktu usiluje o zmenu politického systému v štáte, resp o zmenu vlády, napr. konflikty vo Rwande, Afganistane, Alžírsku.

                 HIIK uvádza 8 sporných bodov na základe ktorých prebiehajú ozbrojené konflikty (dekolonizácia a boj za národnú nezávislosť, boj o moc vo vnútri štátu, boj o dominanciu na medzinárodnej scéne, boj o dosiahnutie etnickej, náboženskej alebo regionálnej autonómie, úsilie o zmenu systému a vládnucej ideológie, konflikty o vymedzenie územia a hraníc, strety o ovládnutie strategických bodov, ostatné konflikty).    

                Ozbrojené konflikty sú ukončené kapituláciou jednej zo strán alebo uzavretím dohody na základe kompromisu. Môžeme ich posudzovať aj podľa výsledkov. HIIK analyzuje oddelene výsledky:

n    teritoriálne, keď konflikt môže skončiť odtrhnutím časti územia, územnými stratami, územnými ziskami, vzdaním sa územných požiadaviek alebo zachovaním faktického status quo (strany konfliktu na svoje požiadavky nerezignujú),

n    vojenské, v podobe dočasného prímeria, víťazstva útočníka, víťazstva napadnutého, stiahnutia jednotiek či pokračovania boja,

n    politické, ktoré sú chápané ako výsledky jednania medzi zúčastnenými stranami (status quo ante, t.j. pôvodný stav pred konfliktom, dohoda v niektorých sporných bodoch, kompromis, dosiahnutie konsenzu), a zároveň aj ako štrukturálne zmeny vyvolané konfliktom (zmena, resp. pád režimu, uznanie a posilnenie opozície, jej likvidácia, zapojenie opozície do vlády, vzdanie sa požiadaviek).

                 Komplikovaná je klasifikácia ozbrojených konfliktov podľa cieľov, ktoré chcú bojujúce strany vojnou dosiahnuť. Takto môžeme hovoriť o ozbrojených konfliktoch alebo vojnách koloniálnych, imperialistických, obranných, antikoloniálnych, národno-oslobodeneckých, namierených proti prevahe alebo dominancii iného štátu v politickom, ekonomickom, či inom aspekte.

                 Ozbrojené konflikty a vojny majú zložitý charakter. Odohrávajú sa v komplikovanom politickom prostredí, ktoré je podmieňované mnohými činiteľmi (politickými, sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi, psychologickými a i.). Patria medzi ne aj priestorovo-geografické činitele. Ozbrojené konflikty prebiehajú na rôznych úrovniach - národnej, štátnej, medzinárodnej, resp. lokálnej, regionálnej a globálnej, pričom sa v nich angažujú rôzni účastníci (vlády štátov, vedenia ozbrojených hnutí, riadiace štruktúry medzinárodných organizácií a i.).

                 Politická geografia môže výrazne prispieť k výskumu konfliktov, pretože vznikajú na konkrétnom teritóriu a medzi konkrétnymi skupinami ľudí. Okrem toho konflikty (ozbrojené i neozbrojené) ovplyvňujú  utváranie politickej mapy v kontexte zmien politických hraníc resp. vzniku a zániku štátov, menia štruktúru obyvateľstva, spôsobujú migrácie ľudí na veľké vzdialenosti, atď. Ruský geograf V. M. Kotljakov doporučuje vyčleniť ako nový smer vedeckého výskumu geokonfliktológiu (cit. Kunc - Skokan 2000).

 

(Vybrané z publikácie: Ištok, R.: Politická geografia a geopolitika. Prešov: FHPV PU, 2003, 393s.)